Nervák

29. září 2011 v 20:40 | tina
Som vytočená. Totálne. Neskutočne. Mám pocit, že explodujem, ako predčasne vybuchne zle pripravená atómovka. A to mi k tomu stačí tak málo...

Asi to poznáte viacerí. A možno si hovoríte to isté, čo ja. "Ja za to nemôžem!"
No to by ešte tak chýbalo, aby som mohla za to, že som naštvaná Překvapený.
Pravdaže, deň začal skvele. Väčšinou to tak začína. Žiaľbohu, potom sa to všetko zvrtne naopak. Pravdaže, funguje to aj spätne.
Ako napríklad štvrtok. Všetko išlo hladko, vybavovačky a tak veď to poznáte, ale večer, som dostala peknú nakladačku. Našťastie iba slovnú. Proste si na stanici kupujem hotdog, a za mňa si zastane starší chlapík a začne si objednávať. Obzriem sa a zbadám, že drží v rukách moju peňaženku.
´Dokelu. Čo teraz? Ako sa dostanem domov bez peňazí? Nechala som ju položenú na pulte? Sakra, musím mu to povedať....´
Nerozhodne som sa obšívala. Totálne v strese. ´Nie, si predsa dospelá, nebudeš utekať k maminke po cumlík.´

"Prosím vás, ale to je moja peňaženka." ozvala som sa nesmelo. A keď hovorím, že nesmelo, tak to myslím doslovne. Keby fúkal čo i len jemný vetrík, určite by moje slová prehlušil. Asi som dúfala, že to nebude počuť.
"A ste si istá?" mierne zdvihol obočie.
Uvoľnila som sa. Toto bude milý chlapík. Na takéto vtipkovanie som bola už zviknutá. Takéto niečo sa mi totiž nestalo po prvý krát. Raz si fakticky zabudnem aj hlavu niekde.
"Áno, stopercentne." odpovedala som už s väčšou istotou.
"Tak sa pozrite." naklonil ku mne peňaženku a povytiahol bankovú kartu.
´Teraz ma chce isto oklamať a tú kartu si tam nastrčil.´Prebleslo mi hlavou.´Čo teraz robiť sakra??´
"Táto dnešná doba to je strašné..." začal hromžiť ujko. "Že tvoja peňaženka... Ako si to predstavuješ?? Sa spametaj, dievča!"
Vyvalila som naňho oči. Stála som obarená, akoby ma niekto ovalil pekne veľkou bejzbalkou. Slzy som mala na krajíčku. Tak nič mu nespravím, akurát sa strachujem o svoje veci a on tu na mňa vyletí, že sa mám spametať? Fajn, uznávam, že som vrcholne nezodpovedná v týchto veciach ale nemusel na mňa takto nahúkať.
"Ale ved vy ste žiadnu peňaženku nemali." zapojila sa do toho predavačka.
Fajn, super, teraz zo mňa spravte zlodejku.
"Ja som si myslela...."začala som vysvetľovať, bohužiaľ ten starý chrapúň ma vôbec nepustil k obhajobe. A že sloboda slova...tss.
"Však, čo iné v dnešnej dobe môžeme čakať??? Táto mládež..." sťažoval sa ďalej.
"Ja som si myslela, že som si tú peňaženku nechala na pulte!!" to som už nervózne zvýšila hlas. Už mi to pekne liezlo na nervy. Asi ste si už stihli všimnúť, že neprekypujem múdrosťou.
Akonáhle mi predávajúca podala hotdog, vyparila som sa ako čerstvý prd v prievane.
Keď som však zašla za prvý stĺp na stanici, už som to nevydržala a zúfalo sa rozrevala. Ako keď zoberiete decku jeho obľúbenú hračku.
Viete, som veľmi citlivý človek, a proste neznesiem, keď na mňa niekto kričí. Je to nepríjemné. Zvlášť keď nespravíte nikomu nič zlé. A zvlásť, keď sa snažíte druhým pomáhať, robíte pre nich len to najlepšie a snažíte sa byť milá a usmievavá. Jednoducho povedané, ma to položilo.
Jasné, že o hodinu som sa už vzchopila, ale takáto vec mi sakra dokáže pokaziť deň....
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama