Květen 2012

....čo môžem a čo nie?? (Globálny problém)

25. května 2012 v 15:47 | tina

Pre niekoho normálne, pre niekoho nepochopiteľné. Je to totiž odrazom svojej výchovy v rodine, alebo v blízkom okolí. Nie som tu však od toho, aby som niekoho súdila. Myslím, že každý má na to svoj názor, ktorý si zobrať nedá, nech sem napíšem čokoľvek...

A je po všetkom :)

25. května 2012 v 14:59 | tina

Horko ťažko rozlepím unavené oči, od prebdetých nocí nad knihami. Povedala som si "ešte 15 minút", keď sa to už však zopakovalo 5 krát, ubehla mi ďalšia hodina.
Môj osudný čas, 13:40 sa neúprosne blížil, hlavne, keď som si povedala že angličtinu si pozriem len ráno. V tej chvíli ma v žiadnom prípade nenapadlo, že by som mala problém vôbec vstať z postele. Práve táto banálna vec mi zabránila učiť sa na ňu...



Stála som pred dvermi, a snažila som sa uvolniť smiechom. Z nervozity vždy trepem zbytočné kraviny. Keď som však mala ísť dnu, nebolo mi všetko jedno. Niekto si povie, však čo to je maturita....normálne počujem ten otrávený hlas.
Pre mňa je to však prvá dôležitá skúška v živote, takže nech sa nikto nečuduje, že som sa klepala ako osyka.

Vstúpila som dnu a vykročila k zelenému stolu. Srdce mi bilo ako splašené.

"ID card?" spýtala sa profesorka.
"Eh?" nasledovala moje skutočne inteligentná odpoveď.
"ID card..." zopakovala zretelnejšie.
Konečne mi došlo, čo myslí. Vystresovaný organizmus mi skutočne v ničom nepomáha. Vtedy som taká polepetka. Skrátka povedané, nič sa mi nedarí.
Musela som si po ňu vybehnúť na chodbu, lebo kabelku s vecami som mala tam.
Po chvíli som už však beznádejne kráčala naspäť, avšak s prázdnymi rukami. Nemala som ju so sebou. Popravde, vôbec ma nenapadlo, že by som si ju mala zobrať so sebou.
Profesorky na mňa pozreli s očakávaním v očiach.
"Nemám ju....veľmi to vadí?" ošila som sa nervózne.
"A vodičák nemáš?"
Na odpoveď som len pokrútila hlavou. Vtom ma však niečo napadlo.
"A preukážku nemôžem dať?" vybalila som na nich s nádejou v hlase.
To už však profesorka naťahovala ruku, aby som jej ho dala....

Sadala som si už do lavice, kde som mala 20 minút na prípravu, v tom som však zbadala, že niečo nie je v poriadku.
"Môžem si ísť ešte po pero?" oslovila som ich.
"Maťa....tu máš, ja ti dám." pokrútila nadomnou hlavou moja profesorka. Ešteže už pozná, že keď som v strese, dopletiem aj to, čo sa dopliesť nedá....

Vychádzala som odtiaľ s neurčitým pocitom. Nebola to totiž svetoborná odpoveď. Akonáhle som však na vyhodnotení začula známku 2, spadol mi kameň zo srdca.

Bola streda a mala som slovenčinu. Tentokrát to bolo o 8:30 a nič som si nezabudla ;). Profesori sa však na mne náramne bavili. Hovorila som už, že pri strese hovorím somariny? Tak vtedy, keď nič neviem, to platí dvojnásobne.
Napríklad...mala som doplniť frazeologizmus: Keď vtáčika lapajú......
Problém bol však v tom, že som to ešte nikdy nepočula. To bol asi dôvod na to, aby som trepla prvú kravinu, čo ma napadla.
"....tak im uletí!" vyletelo zo mňa. Hneď na to spustili strašný smiech.
"To je asi najpravdepodobnejšie.." smial sa predseda maturitnej poroty. Strašne v pohode chlap.
V tomto duchu prebiehala celá maturita, až na koniec, kedy som dokonca recitovala. Že vraj som nevyužitý interpretačný talent :D.
Atmosféra síce bola úplne iná ako na angličtine, aj keď musím povedať, že slovenčinu som sa tak isto neučila.

Na koniec, ma však čakala najťahšia časť. Odborná časť. Poviem vám, 6 predmetov, ktoré som musela vedieť skoro naspamäť. Neprajem to nikomu. Toto bol aj dôvod, prečo som sa neučila na jazyky. Všetok čas mi zabrali odborné.

Život sa mi však vysmieva priamo do tváre...
Že ako to viem?
...nenaučila som sa jednu jedinú tému. Nanešťastie som si ju aj vytiahla...
Akonáhle som mala dostať papier s otázkami, podvedomie ku mne slabím hláskom prehovorilo: "Bude to vegetatívny nervový systém."
Pozriem na papier, a skoro som sa rozplakala. Prečo znova musí mať ten dotieravý hlások v mojej hlave pravdu?
Po chvíli som sa však pozviechala a povedala som si: "Horšie to už nebude... Teraz však musím zo seba dostať čo najviac." Môj mozog pracoval hádam na 120%. Dostala som zo seba také veci, o ktorých som ani netušila, že ich viem.
Najzábavnejšie to však bolo na chémií.
Na papieri som mala napísané 4 vzorce, a ja som mala určiť, ktorý z nich je atropín. Čistý typ...ale bolo to správne.
Bol tam však ešte jeden taký istý vzorec, len s kyslíkom navyše. A profesorka M. sa ma pýta: "No dobre, a čo je tento vzorec s kyslíkom?"
"Skopolamín!" vyhŕkla som bez rozmýšľania.
"Správne!" usmiala sa na mňa.
Poviem vám, že ani netuším, prečo som to povedala. Nikdy vživote by som to nevedela keby sa ma normálne niekto pýtal. A do chémie som sa ani nepozrela. Vôbec...
Ako hovorím, povedala som im aj to, čo neviem :). Ale som fakt rada, že keď som už mala takú smolu, že som si to vytiahla, aspoň som to dokopy dala na 2.
.....Tomuto sa povie, šťastie v nešťastí.........

Ako zvládnuť maturitu?

20. května 2012 v 21:31 | tina
Maturita, brána do ďalšieho života. Môj mozog zúfalo vymýšľa aj nemožné, len aby som sa nemusela učiť. To je aj jeden z dôvodov, prečo ma napadla táto myšlienka´....