Desivé kúzlo noci

28. února 2014 v 14:03 | tina
If I wanna touch the stars, I have to dream

Ležím v tráve pred domom. Obrovskými modrými očami pozorujem hviezdy. Natiahla som k nim ruky. Mala som chuť vznášať sa medzi tými nádhernými svetielkami.
...sú od nás veľmi ďaleko?
"Emka, poď dnu, vonku sa už ochladilo!" začula som hlas svojej maminky.
"Už idem mami!" zakričala som jej späť. Poslednýkrát vzhliadnem smerom k oblohe a už cupkám za maminou. V hlave mi hmýri toľko otázok, že netuším, čo sa mám opýtať ako prvé.
"No tu si pokladík, nechceš hádam aby si ochorela, však?" vezme ma do náručia a vlepí mi pusu na líčko.
"Mami? Odkiaľ sa nabrali hviezdičky?" opýtam sa jej. Viem, že keď sa na mňa pozrela, videla moju nedočkavosť v očiach. Musela ju vidieť. Sršala z každého milimetra môjho tela.
Pomaly so mnou podišla k oknu.
"Vieš zlatko, vždy keď niekto zomrie, odíde do iného sveta. Ten svet je tam hore," ukázala smerom k oblohe. "A odtiaľ sa na nás stále dívajú a sledujú nás, ako sa nám darí. Ak sme šťastní my, sú šťastní aj oni."
"Je medzi nimi aj starký?"
"Áno miláčik, starký je jedným z nich a aj teraz nás pozoruje."
"A prečo ich vidno iba keď je tma?"
"Oni sú strážcami noci. Aj keby bola tá najväčšia tma, vždy tam budú svietiť a dávať na teba pozor, aby sa ti nič nestalo. Cez deň ich však vystrieda slniečko. Ono svieti preto, aby si bola vysmiata a veselá celý deň." Povedala mi a pošteklila ma. Celou izbou sa ozýval môj zvonivý smiech.
"A teraz do postieľky, lebo potom prespíš celý deň, a premeškáš slniečko. To predsa nechceš, však?" pozrela sa na mňa spýtavým pohľadom.
"Ee, ja chcem slniečko!" nadšene som vykríkla, schmatla som Edka za rúčku a utekala do svojej izby.
"Ema, ešte si sa neumyla!" bežala za mnou mama. Rýchlo som sa skryla pod posteľ, no o chvíľu ma našla. Nikdy nepochopím, ako to vždy robí.


O chvíľku som už ležala v posteli aj so svojím Edkom a nechala som sa unášať kúzelným svetom snov.
Strhla som sa na buchot dverí. Rýchlo som k sebe pritisla Edka a perinu som si vytiahla až nad uši. Srdce sa mi rozbúšilo ako o preteky. Započúvala som sa do ticha. Pripadalo mi, že čakám celú večnosť, kým som začula tiché hlasy. Padol mi kameň zo srdca a vydýchla som si. Strach vystriedala radosť. Prišiel ocko z roboty!
Vyskočila som z postele a bežala som ho vyobjímať. Všade sa rozprestierala tma a ja som takmer nevedela kadiaľ stúpam. Napriek tomu som sa ako zázrakom ani nepotkla. Schody som takmer preletela a zvedavými očami som blúdila po miestnosti, až kým som v pološere nezbadala mužskú siluetu.
"Oci!" zakričala som nadšene a on sa otočil.
Naše pohľady sa stretli. Oči do ktorých som sa hľadela boli však cudzie. Šokovane som hľadela na muža, ktorý sa na mňa pozrel rovnako prekvapene a zvreskla som.
"Čo sa to-?" pribehol odniekiaľ druhý muž a pár sekúnd sa na mňa hľadel no hneď na to sa ku mne rozbehol. Rýchlo som sa rozutekala hore schodmi. Za sebou som počula rýchle kroky, no neodvážila som sa obzrieť. Zakopla som o posledný schod a dopadla na tvrdú podlahu. Strach ma premohol až tak, že som sa nemohla ani pohnúť.
"Mamí!" rozplakala som sa. Rozsvietilo sa svetlo a spoza zaslzených očí som spoznala svoju maminku. Kroky už boli úplne blízko pri mne a ja som už ani nedýchala. Muž ma však len prekročil a pokračoval ďalej. Začula som už len výkrik a dopadnutie niečoho ťažkého na zem. Neodvážila som sa obzrieť. Neskutočne som sa bála a celé moje telo sa triaslo.
Všade sa rozprestieralo mŕtvolné ticho. Pomaly som zdvihla hlávku. Na zemi bolo čosi červené a lepkavé. Na zemi nehybne ležala mama.
"Mami?" pripadalo mi, akoby mi ten roztrasený hlas vôbec nepatril. Všetko som počula z veľkej diaľky.
Nikto mi neodpovedal. Postavila som sa a pribehla ku nej.
"Mami!" zvýšila som hlas. Zdalo sa mi že spí.
"Prečo sa nezobudíš?" pokúsila som sa ju zatriasť so svojimi drobnými rúčkami. Ako môže niekto tak tvrdo spať? Rozplakala som sa. Chcela som aby sa zobudila! Zaborila som hlávku do jej tela a ľahla si ku nej.


Všade navôkol bolo ticho. Bála som sa otvoriť oči. Uvedomila som si, že ležím vo svojej postieľke. V hlave sa mi znovu vybavil obraz, ktorý som videla naposledy. Izbou sa začal rozprestierať môj srdcervúci plač.
"Čo sa deje Emka?" začula som vystrašený hlas svojej maminky.
Okamžite som otvorila oči a natiahla k nej rúčky.
"Zlatko, no tak, tíško..." vzala ma do náručia a hladkala po vláskoch, no nevedela som prestať plakať.
"Bol to len sen. Iba sen." Opakovala dookola.
Po chvíľke som už len mlčky ležala v jej objatí. Vedela som, že je už všetko v poriadku. Bola pri mne mama. Cítila som, že som pri nej v bezpečí. Nič sa mi už stať nemohlo. Aj napriek tomu, že som prvýkrát ochutnala desivé kúzlo noci.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Kari Kari | Web | 6. března 2014 v 12:22 | Reagovat

nádherná povídka♥♥

2 Peter Cross Peter Cross | Web | 6. března 2014 v 21:42 | Reagovat

Fuj, v té části, když Emka uviděla mrtvolu své maminky, tak jsem měl nervy jak špagátky a říkal jsem si, že přeci tak milou a hezkou povídku nemůžeš ,,zkazit" tak drastickým zvratem. :D

Ale povídka se mi moc líbila. Obzvlášť ten začátek, ten se jakože fakt povedl. :)

3 Teu Teu | Web | 7. března 2014 v 9:39 | Reagovat

Nádherné :) Já nějak tušila, že to je určitě sen, ale moc pěkně napsané :)

4 Ejmy Ejmy | E-mail | Web | 8. března 2014 v 20:42 | Reagovat

Krásné :-) Jen tak dál

5 katherine-b katherine-b | Web | 9. března 2014 v 15:34 | Reagovat

navštiv prosím můj blog, právě ho rozjíždím :) : http://katherine-b.blog.cz/  

jinak zajímavá povídka :-)

6 royalcreation royalcreation | Web | 10. března 2014 v 22:44 | Reagovat

[1]:ďakujem ♥

[2]:haha nuž, viem aj mne jej bolo ľúto...občas ani ja neviem pochopiť svoje myšlienkové pochody :) ďakujem krásne

[3]:nabudúce budem musieť zrejme viac zakamuflovať :D

[4]: ďakujem pekne :-)

[5]: niekedy sa tam určite stavím ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama